WAYD — The Ultimate Passion

Predohra – Smejúci sa klavirista

Na čiernobielom obale sedí muž za klavírom a smeje sa. Nevyzerá ako niekto, kto by nás mal vítať pri vstupe do deathmetalového albumu z deväťdesiatych rokov. Žiadna krv, nijaké ruiny, nijaká hrozba sústredená okolo démonického emblému. Namiesto toho vidíme hudobný nástroj, tvár, pohyb a čosi až zarážajúco uvoľnené. Nad ním je názov WAYD, pod ním dve slová: The Ultimate Passion. Ak by mal jediný obraz vystihnúť, čím sa táto kapela odlišovala od sveta, z ktorého vzišla, sotva by sa našiel výstižnejší začiatok.

Príbeh albumu sa neodvíja po priamke. Stretávajú sa v ňom dve predchádzajúce kapely, dva odlišné jazyky metalu, prostredie menšieho mesta na východnom Slovensku, rozhlasové relácie nahrávané na kazety, skúšky udržiavané pri živote s málom peňazí, demo z roku 1995, koncert King Crimson, týždeň v Šulekove pri Hlohovci, malé vydavateľstvo a prvé CD. Dokonca ani rok vydania sa nedá bez ťažkostí uzavrieť jediným číslom. Dnešné diskografie uvádzajú 6. jún 1997, zatiaľ čo dobový český fanzin o albume ešte v lete 1998 píše ako o pripravovanej novinke. Táto neistota nie je chybou príbehu. Skôr pripomína, ako fungoval underground v čase, keď cesty nahrávok nezaznamenávali databázy, ale škatule, listy, fanziny, kazety a správy šírené z ruky do ruky.

The Ultimate Passion trvá iba tridsaťštyri a pol minúty. Napriek tomu sa v ňom sústreďuje celá identita kapely. Thrash a death metal stále pevne držia jeho kostru, no už sa ozývajú klávesy, ženský hlas, krátke inštrumentálne medzihry, progresívna zvedavosť a neústupčivá túžba, aby WAYD nebol iba miestnou podobou jedného štýlu. Kapela po rokoch spomínala, že tento album do istej miery určil jej tvár. Nasledujúce stránky sledujú, ako sa táto tvár formovala.

I. Skôr než dostali meno

V spomienkach Richarda Majera sa príbeh začína už v osemdesiatych rokoch, dávno predtým, než niekto napísal názov WAYD na plagát či obal kazety. Spolu s Drahošom Juříkom počúvali reláciu Větrník v československom rozhlase a všetko, čo sa dalo, si nahrávali na kazety. K západnému rocku a metalu sa nedalo dostať jediným kliknutím; každá získaná nahrávka aj každá informácia mali osobitnú hodnotu. Majer sa učil hrať na gitare sám, na červenej Jolane Tornádo svojho otca. Tento príbeh nepodával ako romantickú legendu, ale ako opis sveta, v ktorom za hráčskou zručnosťou stáli dlhé hodiny hľadania, napodobňovania, počúvania a skúšania.

Neskôr sa v dvoch samostatných kapelách začal formovať hudobný jazyk, z ktorého sa zrodil WAYD. Majer s Juříkom hrali v deathmetalovej skupine DYSENTERY. V tom istom prešovskom prostredí pôsobili Milan Savko a Braňo Kóša v skupine MARION, ktorá mala bližšie k thrash metalu. Keď sa príbeh MARION uzavrel, Savko s Kóšom hľadali basgitaristu. Z DYSENTERY prišiel Juřík a Majer sa k nim pridal ako druhý gitarista. Z tohto stretnutia sa v roku 1994 zrodil WAYD.

Základná štvorica sa čoskoro ustálila: Milan Savko na gitare a za mikrofónom, Richard Majer na gitare, Drahoš Juřík na basgitare a za mikrofónom, Braňo Kóša za bicími. Názov kapely vymyslel Kóša ako hravú skratku. Možno je to náhoda, možno sa nám to len spätne zdá príznačné, no už samotné meno nemalo jednoznačný význam. Podobne ani ich neskoršia hudba neponúkala jednoduchú žánrovú odpoveď na otázku, kam ich zaradiť.

Prvá sila WAYD spočívala práve v tom, že každý z členov priniesol niečo iné. Thrashová údernosť a váha death metalu sa navzájom nepotláčali, ale zvýrazňovali. Kapela mala spočiatku ešte bližšie k týmto základom než k jazzovo-progresívnemu svetu, ktorý si s jej menom mnohí spojili až neskôr. Už na začiatku však existovala možnosť pohybu: štyria hudobníci nemuseli prísť z rovnakého miesta, aby sa mohli vydať rovnakým smerom.

II. Svet postavený z kaziet

V roku 1995, sotva rok po svojom vzniku, WAYD nahral demo Shape of Your Mind. Na kazete sa ocitlo desať skladieb. Nahrávalo sa v domácom štúdiu vo Veľkom Šariši a zo všetkých neskorších spomienok cítiť, aký odlišný význam malo vtedy pre mladú kapelu dostať sa do štúdia. Nemali neobmedzený čas, drahé vybavenie ani istotu, že všetko napravia digitálne úpravy. Už samotná možnosť nahrávať bola príležitosťou, ktorú bolo treba využiť.

Majer neskôr spomínal, že na tomto materiáli ešte výrazne prevládal thrash metal a viaceré nápady nadväzovali na tvorbu DYSENTERY a MARION. Demo preto nepredstavuje hotový vzorec neskoršieho WAYD. Je skôr fotografiou, na ktorej už kapelu spoznáme, hoci ešte netuší, ako ďaleko sa vzdiali od miesta, na ktorom práve stojí. Ohlasy ju zrazu nevyniesli na vrchol undergroundu, ale ďalší krok bol čoraz zreteľnejší: nechcela jednoducho nahrať tvrdší či technickejší thrash/death metal.

Hudobníci sa začali otvárať novým možnostiam. Nie preto, že by chceli poprieť metal, ale preto, že im nestačilo, aby sa každá skladba riadila rovnakými pravidlami. Pri ďalšej nahrávke chceli dať priestor aj iným nástrojom, ženskému spevu, novým zvukovým textúram a hudobnému uvažovaniu presahujúcemu metal. Shape of Your Mind sa tak nestalo iba prvým dokumentom, ale aj medzníkom: za ním ležalo počiatočné zohrávanie, pred ním územie, na ktorom sa mohlo zrodiť The Ultimate Passion.

III. Brány Prešova

WAYD nevznikal vo vákuu. Richard Majer si na prešovskú hudobnú scénu deväťdesiatych rokov spomína ako na pestré a prekvapivo súdržné prostredie. Hudobníkov spájali kluby, skúšobne, koncerty pod holým nebom aj podujatia v neďalekých Košiciach. Akrimon, neskôr Netopier, miestna Marakana či koncerty v Myslave neboli iba názvami miest. Práve tam kapely vídali jedna druhú hrať, vznikali priateľstvá a stávalo sa prirodzeným prevziať nápad aj z hudobného sveta niekoho iného.

Ani jazz v tomto prostredí nezostal vzdialeným akademickým pojmom. Podľa Majerových spomienok sa v meste vyučoval jazz v spojení s hudobníkmi AMC Tria a viacerí miestni muzikanti vrátane členov WAYD sa s takýmto uvažovaním dostali do kontaktu. Zmena neprišla zo skúšky na skúšku. Jazz sa neobjavil tak, že by death metal zrazu zmizol. Skôr priniesol nové možnosti: odlišné rytmické cítenie, väčšiu harmonickú otvorenosť, prijatie improvizácie a nečakaných zvratov.

Potom 18. júna 1996 prišli do Prešova King Crimson. Kapela v zostave obdobia THRAK vystúpila v amfiteátri. Aj po viac než dvoch desaťročiach Majer vyzdvihoval práve tento večer, keď hovoril o tom, čo posunulo ich hudobné myslenie. Členovia WAYD išli na koncert rovno zo skúšky a zážitok ich, podľa Majerových slov, určite posunul v tvorbe ďalej. Tu už nejde o prirovnanie hudobného kritika. Nejde o to, že niekto spätne počuje v ich hudbe Cynic alebo Pestilence. Sám hudobník hovorí o konkrétnom večere, po ktorom si bolo možné inak predstaviť, čo všetko dokáže rocková skupina s formou, rytmom a aranžmánom.

To však neznamená, že by The Ultimate Passion bol akousi napodobeninou King Crimson či jazzovým albumom. Práve naopak. Podstatné bolo, že WAYD čoraz menej považoval hranice za záväzné. Thrash a death zostali základom, no priestor okolo nich sa otvoril. Kapela sa už nepýtala iba na to, ako hrať tvrdšie alebo rýchlejšie. Pýtala sa aj na to, čo sa stane, ak sa v skladbe ozve zvuk, ktorý by tam podľa zaužívaných pravidiel vôbec nemal byť.

Desaťročie v pozadí mesta

Keď sa WAYD v roku 1994 sformoval, Prešov už nežil v tej istej krajine, v ktorej jeho hudobníci vyrastali. Československo sa 1. januára 1993 rozdelilo; nová Slovenská republika zdedila budovy starých priemyselných miest, kultúrne domy aj neistotu obdobia premien. Ulice mesta sa nezmenili zo dňa na deň, no usporiadanie práce, živobytia a príležitostí, ktoré ľudia mali pred sebou, sa za niekoľko rokov premenilo. Uvoľnenie cien a zahraničného obchodu po zmene režimu, strata niekdajších trhov a reštrukturalizácia priemyslu priniesli vysoké spoločenské náklady. Podľa neskoršieho súhrnu Medzinárodného menového fondu zaniklo na Slovensku medzi rokmi 1990 a 1993 približne tristo tisíc pracovných miest; nezamestnanosť zostávala v prvých rokoch nového štátu dlhodobo vysoká.

Na východnom Slovensku sa tieto zmeny prejavili obzvlášť výrazne. Podľa regionálnych údajov Svetovej banky dosiahla v roku 1997 nezamestnanosť v Prešovskom kraji 17,8 percenta a v Košickom kraji 17,1 percenta, zatiaľ čo celoštátny podiel sa pohyboval okolo 12,5 percenta. O rok neskôr sa tieto hodnoty zvýšili na 22,1 a 20,8 percenta. Ide o údaje za kraje, nie osobitne za mestá Prešov a Košice; jasne však ukazujú, že východná časť krajiny mala iné hospodárske zázemie než hlavné mesto. Nestála za nimi jediná udalosť, ale dedičstvo štátno-socialistického priemyslu, privatizácia, nerovnomerné rozdelenie investícií aj problémy dopravného spojenia.

Košice ako väčšie priemyselné a dopravné centrum regiónu a Prešov so svojimi kultúrnymi a vzdelávacími inštitúciami či menšími scénami patrili do toho istého sveta. Blízkosť oboch miest umožňovala kapelám nachádzať publikum, vystúpenia aj známosti v okolí, geografická blízkosť však nerušila finančné obmedzenia. Vzdialenosť medzi východom krajiny a Bratislavou mala aj hospodársky význam. Podľa neskoršej analýzy Svetovej banky sa veľká časť zahraničných investícií v roku 1997 sústreďovala okolo hlavného mesta, zatiaľ čo podniky v Prešovskom kraji získavali z prichádzajúceho kapitálu podstatne menší podiel. Z toho nemožno vyvodzovať závery o osobných financiách štyroch členov WAYD. Vytvára to však obraz prostredia, v ktorom musela fungovať kapela bez komerčného zamerania.

Pre novú skupinu boli skúšobňa, zosilňovač, náhradný diel na bicie, kazeta, fotografovanie či jeden deň v štúdiu konkrétnymi vecami a nákladmi. Život rockovej hudby neurčoval iba talent: spoločné skúšanie si vyžadovalo čas, kapely potrebovali priestor, koncert organizátora a rozmnožovanie nahrávok niekoho, kto sa toho ujal. Prešovské stretnutia amatérskych kapiel Rocková liga sa začali už v druhej polovici osemdesiatych rokov a pokračovali aj po zmene režimu. Takáto verejná scéna nezaručovala automatický úspech; znamenala skôr, že v meste pretrvávalo niekoľko vzácnych, no dôležitých príležitostí, keď sa uzavretý svet skúšobne mohol predstaviť publiku.

Rovnako nepokojné zostávalo aj politické prostredie. Roky vlády Vladimíra Mečiara sprevádzali ostré vnútropolitické spory a ani približovanie k Európe neprebiehalo priamočiaro. Európska komisia vo svojom hodnotení z roku 1997 vyjadrila výhrady k fungovaniu demokratických inštitúcií na Slovensku. Na jar 1998 sa už začali prístupové rokovania s viacerými stredoeurópskymi uchádzačmi, no nie so Slovenskom. Po septembrových parlamentných voľbách dostalo európske smerovanie novú politickú príležitosť. Tieto udalosti tvorili pozadie každodenného života; nemožno však tvrdiť, že ktorákoľvek z nich priamo určovala texty piesní WAYD či rozhodnutia kapely v štúdiu.

Európa sa v tom čase učila nanovo kresliť aj svoju kultúrnu mapu. V polovici deväťdesiatych rokov sa informácie pohybovali cez hranice podstatne slobodnejšie než desaťročie predtým, cestovanie a nadväzovanie kontaktov však nebolo pre každého rovnako rýchle ani rovnako dostupné. Stredoeurópska kapela mohla poznať tie isté albumy ako jej západní súčasníci, no vydavateľstvá a publikum nachádzala inými cestami. V ére fyzických nosičov hudba skutočne putovala sieťou miest, krajín, poštových staníc a klubov.

Koncom deväťdesiatych rokov sa vo svete čoraz viac hovorilo o rýchlom rozmachu internetu, nových spôsoboch komunikácie a možnostiach digitálnych technológií. Pre undergroundový metal však balík odoslaný poštou zďaleka nebol zastaraným nástrojom. List, kazeta a CD v príbehu WAYD nesymbolizujú neprítomnosť modernosti, ale skutočný spôsob práce danej doby. Takto sa vedľa seba ocitajú dejiny nového štátu a vznikajúcej hudobnej identity: zmeny rôzneho rozsahu, ktoré prebiehali v rovnakom čase a v tej istej krajine.

Zvuky mesta

Prešovský hudobný život nemožno zredukovať na príbeh jediného žánru. Koncom deväťdesiatych rokov pôsobili v tom istom meste alternatívne rockové skupiny, jazzoví hudobníci, experimentálne formácie aj interpreti, ktorí neskôr získali celoslovenské meno. WAYD nevyrástol z tejto rozmanitosti v rámci nejakej oficiálnej školy. S rôznymi hudobnými jazykmi sa jeho členovia mohli stretávať na koncertoch iných kapiel, v skúšobniach a medzi známymi. Podľa hudobnohistorických textov, ktoré sa vracajú k vtedajšiemu Prešovu, prišlo k výraznejšiemu rozmachu miestnej populárnej hudby približne v roku 1998; predchádzajúce roky neboli bez udalostí, ponúkali však oveľa menej príležitostí na vystupovanie.

O to výrečnejšie je miestne hodnotenie hudobného roka, ktoré vzniklo v decembri 1998. Autor v ňom nepísal len o úspešných albumoch, ale aj o koncertných priestoroch a pribúdajúcich podujatiach. Spomína Rockovú ligu, Guitarfest, Festival za slobodu prejavu, Electro vs. Rock aj viacero vystúpení pod holým nebom. V prehľade sa objavuje tiež WAYD spolu s formáciami ako Frown, Chiki Liki Tu-a či Kathegories Muflon. Neznamená to, že všetci hrali rovnakú hudbu. Práve naopak: malá miestna scéna dokázala nájsť spoločné pódiá aj naprieč žánrovými hranicami.

Rozporuplnosť dobovej kroniky je takmer hmatateľná. Autor sa tešil z bohatšieho koncertného života, no na konci roka zároveň poznamenal, že Prešovu stále chýba stály rockový klub, ktorý scéna potrebuje. Jediná takáto poznámka vytvára presnejší obraz než akákoľvek dodatočná legenda. Hudobný život nebol ani úplnou púšťou, ani bezstarostným zlatým vekom: pohyboval sa medzi zábleskami príležitostí, dobrovoľnými organizátormi, príležitostnými priestormi a chýbajúcim zázemím. Akrimon a Netopier, spomínané v súvislosti s WAYD, tak nie sú len kulisami, ale súčasťou koncertnej kultúry, ktorú nebolo ľahké udržiavať.

Slovenský metalový svet sa pritom nekončil za hranicami Prešova. Reportáž MUSIC EXTREME o košickej scéne z roku 2001 mapovala východoslovenský underground skupinu po skupine, spolu s kontaktnými adresami. Autor predstavil popri WAYD napríklad aj deathmetalovú formáciu Perversity; zvuk WAYD opísal ako spojenie technického death metalu, thrashu, progresívneho rocku, jazzu a melodických prvkov. Dôležité je, že išlo o spätný pohľad z roku 2001, nie o priamu recenziu albumu z roku 1997. Samotné poštové adresy v zozname sú však výrečným svedectvom doby: kto sa o kapelu zaujímal, mohol jej napísať, požiadať o demo alebo nadviazať výmenný kontakt.

V polovici deväťdesiatych rokov už aj death metal skúšal hranice vlastného žánru. Album Focus od Cynic z roku 1993 priblížil k sebe inštrumentálne uvažovanie jazz fusion a metalu; z toho istého roka pochádza Spheres od Pestilence, ktorý experimentoval so syntetizátormi a nezvyčajnými farbami zvuku. Popri technickom death metale ponúkali progresívny metal a fusion rock ďalšie rytmické modely, úlohy nástrojov a kompozičné postupy. Žánrová mapa tej doby preto nepredstavovala jedinú vývojovú líniu, ale viacero súbežných ciest. WAYD sa s týmito menami začal porovnávať až po rokoch; takúto príbuznosť nemožno automaticky vydávať za vedomý výber vzorov samotnými hudobníkmi.

V prípade WAYD je omnoho výrečnejšia konkrétna doložená súvislosť: neskoršie rozprávanie Richarda Majera o prešovskom koncerte King Crimson v roku 1996 a otvorenosť, ktorú kapela vniesla do svojich thrashových a deathmetalových základov. Nemusela sa vzdať tvrdosti, aby vedľa gitár a bicích dostali priestor klávesy, ženský spev či odlišné harmonické uvažovanie. Hosťujúce party na The Ultimate Passion preto nepôsobia ako cudzie telesá: sú súčasťou hľadania vlastnej cesty, ktoré si všimli aj doboví kritici.

Ďalšou zastávkou tvorby bolo štúdio. Vtedajší underground jasne rozlišoval medzi samotným nahrávaním, rozmnožením demokazety a výrobou komerčného CD. Nápad zo skúšobne bolo treba zaznamenať, nahrávku zmixovať, fyzický nosič vyrobiť, grafiku vytlačiť a hotové exempláre doručiť na skutočné adresy. Rané demo WAYD a album nahraný v hlohovskom štúdiu Exponent predstavujú dva odlišné stupne tohto procesu. Booklet uvádza spolupracovníkov aj štúdio, no neuvádza konkrétne použité magnetofóny, mikrofóny či mixážny pult; nebolo by správne domýšľať si takéto podrobnosti spätne.

Medzinárodnú scénu v tom čase udržiavali v pohybe poštové výmeny, malé vydavateľstvá, fanziny a distribútori. Kazetu bolo jednoduché odovzdať alebo skopírovať, zatiaľ čo výroba CD vyžadovala osobitné náklady a organizáciu. Neskorší internet tieto vzťahy okamžite nezrušil. Správa o undergroundovom albume sa často dostala k redaktorovi fanzinu skôr než na pult väčšieho obchodu s hudbou. Preto má cenu aj taký drobný prameň, akým je dobová vydavateľská správa v Metal Breath: nejde o veľký kritický verdikt, ale o stopu toho, ako si album hľadal cestu k poslucháčom.

The Ultimate Passion nevznikol izolovane od slovenského metalu, no nie je ani kópiou veľkých medzinárodných albumov. V hre bolo hľadanie vlastného miesta: ukázať, ako sa z prísneho jazyka thrashu a death metalu môže stať zložitejšia hudba, ktorá ponecháva priestor aj nečakaným rytmom a zvukovým farbám. Kluby mesta, distribučné cesty širšieho regiónu a medzinárodné žánrové experimenty nemajú v príbehu kapely rovnakú mieru doloženého vplyvu. Spoločne však vykresľujú prostredie, v ktorom prvý plnohodnotný album WAYD dostáva svoj zmysel.

IV. Medzi rokmi 1997 a 1998

Jednou zo zvláštnych krás príbehu The Ultimate Passion je, že ani jeho dátum sa nedá ľahko skrotiť. Súčasná stránka kapely na Bandcampe a databáza Metal Archives uvádzajú 6. jún 1997. V rozhovore z roku 2002 WAYD zaraďuje svoj prvý album dva roky po deme z roku 1995, čo opäť ukazuje na rok 1997. Potom sa však objaví 41. číslo českého Metal Breath z druhej polovice roku 1998, v ktorom sa medzi novinkami Metal Age Productions album stále uvádza ako CD pripravované na letné vydanie. Aj viaceré neskoršie slovenské zdroje uvádzajú rok 1998.

V dnešnom svete digitálnych katalógov by to pôsobilo ako chyba, ktorú treba čo najrýchlejšie opraviť. V undergrounde deväťdesiatych rokov však vydanie nebolo jediným okamihom nahratia súboru na server. Hudba už mohla byť hotová, mohla mať katalógové číslo aj plánovaný dátum, zatiaľ čo lisovanie, obal, vydavateľský harmonogram a skutočná distribúcia sa rozbiehali v rôznych časoch. Dostupné pramene nedovoľujú s istotou určiť, čo presne patrilo do roku 1997 a čo do roku 1998. Album tak zatiaľ zostáva na hranici dvoch rokov.

Svet okolo sa zatiaľ rýchlo menil. V roku 1997 priniesla správa o ovci Dolly do verejnej diskusie hranice genetiky, počítač IBM Deep Blue porazil Garriho Kasparova, Hongkong sa vrátil Číne, na Marse pristál Mars Pathfinder a na konci roka bol prijatý Kjótsky protokol. Ak hlavná vlna fyzickej distribúcie naozaj pripadla na rok 1998, k dobovému pozadiu patrí aj Veľkopiatková dohoda, vznik spoločnosti Google, prvý modul Medzinárodnej vesmírnej stanice či politický obrat na Slovensku. Nič z toho netreba nasilu počuť v skladbách. Nejde o dokázané vplyvy. Len o pripomenutie doby, v ktorej sa prešovská metalová kapela pokúšala dostať do sveta s niekoľkými stovkami či tisíckami fyzických nosičov.

Aj samotné Slovensko bolo mladou krajinou. Samostatným štátom bolo od roku 1993 a jeho cesta k európskej integrácii v roku 1997 prebiehala v politickom napätí. WAYD o sebe nezanechal svedectvo ako o politickej kapele, a preto nemožno dobové verejné udalosti používať ako kľúč k textom piesní. Dôležité je však pochopiť vzdialenosť: z Prešova sa bolo treba spojiť s medzinárodnou scénou prostredníctvom malého vydavateľstva, poštovej propagácie, fanzinov a distribútorov, kým dnes sa k nej dostaneme za niekoľko sekúnd.

Metal Age Productions v tomto svete nebolo iba logom na zadnej strane obalu. Vydavateľstvo otváralo prístup k fyzickej výrobe i undergroundovej sieti. Kapela neskôr spomínala, že nahrávky posielali do zahraničia časopisom aj firmám. Cesta The Ultimate Passion tak pokračovala v balíkoch a listoch, na stránkach fanzinov a v distribučných zoznamoch. Poštová cesta preto patrí k príbehu albumu rovnako ako štúdio.

Dva roky, dva nosiče

Prvý album zanechal dve navzájom rozlíšiteľné fyzické stopy. Kazetové vydanie Metal Age Productions, datované do roku 1997, sa eviduje pod označením MA 0016-4-331. Na ploche pôvodného CD sa však nachádza nápis MAP 0016, zatiaľ čo diskografické katalógy uvádzajú aj MAP-00016 a dátum vydania 6. júna 1997. Odlišné zápisy a označenia formátov si nemožno zamieňať: kazeta a kompaktný disk sú dva rôzne fyzické nosiče.

Pre dátum 1998 existuje aj silnejšie, skutočne dobové svedectvo. V 41. čísle českého Metal Breath vydavateľstvo ešte spomína album ako pripravované CD; prešovský hudobný prehľad napísaný na konci roka 1998 o ňom už hovorí ako o vydanom CD Metal Age Productions. Obe správy spolu ukazujú, že diskografické údaje o roku 1997 a dobové oznámenia o distribúcii CD v roku 1998 existujú vedľa seba.

Na základe preskúmaných dokumentov nemožno s úplnou istotou doložiť, v ktorý deň sa prvé kusy CD dostali k poslucháčom. Dokončenie nahrávky, katalógový dátum, fyzická výroba a skutočný predaj sú odlišné udalosti. Tento príbeh preto svojvoľne nerozhoduje spor o dátum vydania. Radšej zachováva obraz toho, ako sa jediný desaťskladbový materiál stal miestom stretnutia kazetového undergroundu s érou CD.

V. Týždeň v Šulekove

Po desaťročiach Richard Majer zhrnul obdobie nahrávania do jednej krátkej spomienky: na týždeň odišli do Šulekova a intenzívne pracovali na albume. Technické kredity v booklete uvádzajú štúdio Exponent v Hlohovci; Šulekovo je mestskou časťou Hlohovca, takže obe pomenovania označujú rovnakú geografickú oblasť. Pamäť uchovala miesto, booklet názov štúdia aj ľudí, ktorí prácu nahrávali: Romana Slávika a Tomáša Kmeťa.

K štvorčlennému WAYD sa pridali dvaja hostia. Ženský spev Martiny Gogovej Ferkovej a klávesy Richarda Referoviča nepôsobia ako dodatočné ozdoby, ale ako prvé zreteľné znaky otvorenosti, ktorú kapela hľadala už po deme. Tvrdé jadro zostalo nezmenené: gitary Savka a Majera, Juříkova basgitara, Kóšove bicie a spev Savka s Juříkom. Okolo nich sa však objavila druhá vrstva zvukových farieb.

Podľa bookletu napísala hudbu skupina WAYD. Autorom väčšiny textov je Drahoš Juřík, kým slová skladby Nothing More to Give napísal Milan Savko. Táto drobná odlišnosť sa neskôr ukáže ako dôležitá: hlas piesne nesie o niečo priamejšiu spoločenskú trpkosť než ostatné texty albumu, ktoré sa viac sústreďujú na vnútorné krízy a sebaskúmanie.

V roku 2004 kapela spomínala, že materiál pôvodne nebol nevyhnutne určený na CD a že s výslednou produkciou mali spätne istý pocit nenaplnených očakávaní. Nestalo sa to však podstatou celého príbehu. V tom istom rozhovore pomenovali niečo oveľa dôležitejšie: hudba už dobre odrážala ich snahu hrať metal inak, než bolo vtedy zvykom. Prvé CD tak nieslo zároveň hranice možností aj zrod vlastnej identity.

Ani náklad nebol veľkolepý. V rozhovore z roku 2001 hovoril Kóša približne o tisícke CD a ďalších kazetách; o niekoľko rokov neskôr kapela spomenula širší odhad tisíc až dvetisíc kusov v súvislosti s ranými nahrávkami. Presné účtovné záznamy nemáme, takže čísla pochádzajú iba zo spomienok. Isté sa zdá byť skôr to, že išlo o malú undergroundovú sériu, z ktorej veľa exemplárov putovalo propagačnými a zahraničnými kanálmi a ktorej prvý náklad sa podľa neskorších spomienok kapely vypredal.

Obal si medzitým začal žiť vlastným životom. Čiernobiela fotografia zachytáva smejúceho sa muža za klavírom; jeho totožnosť dostupné pramene nedokladajú. Grafický kredit uchováva mená Metal Age a R. Kraker. Autor jedného neskoršieho rozhovoru v postave videl pripomienku Louisa de Funèsa, išlo však iba o hravé prirovnanie. Presvedčivejšie prepojenie sa nachádza medzi názvom a obrazom. V titulnej skladbe vystupuje muzicírovanie ako liečivá a oslobodzujúca sila. Smejúci sa klavirista preto pôsobí, akoby zachytával okamih vášne, hoci kapela tento význam nikdy oficiálne nevysvetlila.

Smiech a čierne klávesy

Obraz na prvý pohľad takmer odporuje žánru, ku ktorému album patrí. Nevítajú nás temná krajina, obludná postava ani horiaci znak, ale muž pri klavíri, ktorý zakláňa hlavu, dvíha pohľad a zoširoka sa smeje. Svetlo dopadá na tvár a svetlý odev, zatiaľ čo tmavý klavír sa popri ňom tiahne ako ťažký, takmer súvislý blok. Klaviatúra smeruje šikmo k pravému dolnému okraju obrazu. Ruky zostávajú pri nástroji, tvár už však prekračuje prísnu sústredenosť hry: celá kompozícia žije z tohto protikladu.

Zrno čiernobielej fotografie a výrazné prechody medzi svetlom a tmou nevyvolávajú dojem slávnostného koncertného portrétu, ale zachyteného živého okamihu. Zvislé záhyby v pozadí dávajú priestoru trochu javiskový ráz, neprezrádzajú však, kde fotografia vznikla. V hornej časti stojí hranaté logo WAYD, ktorého hroty sa lámu do ostrých špíc; vedeli by sme si ho predstaviť aj na oveľa hrozivejšom metalovom obale. Pod ním však obraz nenapĺňa krv či ničenie, ale úprimná, takmer neskrotná radosť. Dole biele, dynamicky vedené písmo The Ultimate Passion zjemňuje tvrdosť loga.

Sila obalu nespočíva v hádanke. Všetky jeho dôležité motívy sú viditeľné a práve jednoduchosť pôsobí prekvapivo. Pohľad diváka putuje medzi tvárou a rukami: čo spája techniku s radosťou? V hudbe albumu sa popri disciplíne thrash a death metalu objavujú nečakané melódie, klávesy a krátke inštrumentálne odbočky. Titulná skladba rozpráva o muzicírovaní ako o oslobodzujúcej sile. Fotografia nedokazuje, že jej kapela chcela prisúdiť práve tento jediný význam, súvislosť sa však ponúka sama: vášeň tu nie je len tiesnivou posadnutosťou, ale aj radosťou z hry. Totožnosť muža na fotografii ani okolnosti jej vzniku dostupné dokumenty nepotvrdzujú.

VI. Vnútri albumu

Desať skladieb The Ultimate Passion má spolu tridsaťštyri minút a tridsaťštyri sekúnd. Nenájdeme tu rozsiahlu epickú kompozíciu; najdlhšia je titulná skladba s piatimi minútami a piatimi sekundami. Krátkosť však neznamená stiesnenosť. Medzi sedem piesní s textom sú vložené tri inštrumentálne kusy, akoby príbeh z času na čas odložil slová a nadýchol sa iným spôsobom.

Úvodná This Time už prvými obrazmi uzatvára človeka do jeho vlastnej krízy. Sieť zúfalstva, okolie meniace sa na hrob, bolesť a ľahostajnosť vykresľujú stav, z ktorého rozprávača nevyvádza nijaký vonkajší spasiteľ. Zlom nastáva vo vnútri: prichádza okamih, keď už nemožno pokračovať po starom. Pieseň teda nie je iba temnou predohrou. Nesie už jeden z najdôležitejších pohybov celého albumu, rozhodnutie vymaniť sa zo stagnácie.

Ťarcha slov sotva stihne doznieť a prichádza päťdesiatštyrisekundová Tequila. Dobová recenzia ju označila za osviežujúcu inštrumentálku. V dramaturgii albumu funguje ako náhle otvorené bočné dvere: slová zmiznú a kapela na chvíľu ukáže, že stavba albumu nemusí byť len sledom plnohodnotných dlhších piesní. Po tejto drobnej skladbe vracia New Light poslucháča k vnútornému zápasu, tentoraz však v inom svetle. Predstava budúcnosti sa stratila, život a smrť sa k sebe priblížili, človek sa uzavrel do vlastnej bezmocnosti. V stene však zostáva medzera široká na jedinú vetu: otvor oči, hľadaj nové svetlo. V ranej recenzii považoval Frenky túto skladbu azda za najsilnejšie miesto albumu.

Nothing More to Give je temnejšia a viac pri zemi. Text Milana Savka mieša osobné vyčerpanie s peniazmi, nerovnosťou, ľahostajnosťou a odporom voči spoločenskej realite. Bolo by jednoduché priamo ho spojiť so slovenskou politikou deväťdesiatych rokov, no pramene takýto výkladový kľúč neposkytujú. Sila piesne spočíva práve v tom, že nepotrebuje poznámky pod čiarou: pomenúva stav človeka, ktorý má pocit, že vyčerpal všetky zásoby a už nemá čo dať.

Názov The Rise Song sľubuje vzostup, text však nedovolí, aby sa z neho stal jednoduchý príbeh víťazstva. Medzi ruinami treba pozbierať úlomky; ľad je príliš tenký, pohyb príliš rýchly a možností voľby stále menej. Vzostup aj pád sú prítomné v jednom pohybe. Tu už jasne vidno, že album nezhromažďuje temnotu len pre ňu samu. Skôr skúma, čo sa deje, keď človek pochopí svoju situáciu, no samotné poznanie problém automaticky nevyrieši.

Uprostred albumu stojí titulná skladba. Počas piatich minút a piatich sekúnd The Ultimate Passion dostáva vášeň po prvý raz úplne jasné meno: muzicírovanie. Hra lieči, mení deň, ukazuje cestu a prebúdza dušu. Popri všetkých pochybnostiach a vnútorných krízach albumu sa tu objavuje najbezprostrednejšie oslobodenie. Nejde o náboženský ani politický program, ale o hudbu ako možnosť prežiť. Ak smejúci sa klavirista na obale naozaj niečo sprostredkúva, práve tomuto pocitu je najbližšie.

Spiritual Stagediving opäť na minútu a dvadsaťtri sekúnd odkladá slová. Už názov stavia nezvyčajný most medzi fyzickým zážitkom koncertu a vnútorným, takmer duchovným stavom. Pramene túto hudbu podrobne nevysvetľujú, a tak nemá zmysel vymýšľať jej príbeh. Jej funkcia je však zreteľná: po väčšom celku titulnej skladby nás prevádza do druhej polovice albumu a znovu narúša pravidelnú piesňovú štruktúru.

Museum of Idols sa vracia k ľudskej mysli, tentoraz však nie zo strany zúfalstva, ale umelo vytvorených idolov. Objavujú sa tváre za sklom, odrazy, ochutnávanie rytmu doby a vnútorná cena, ktorú zaň človek platí. Napokon sa skladba vracia k samostatnosti: myseľ môže ešte zostať slobodná. V inej podobe sa vracia myšlienka, ktorá v New Light poháňala hľadanie nového svetla a v This Time prekročenie hranice toho, čo sa dá vydržať.

Dvojminútová a dvadsaťsekundová inštrumentálna prestávka Autumn Peace spomaľuje už svojím názvom. Pred koncom albumu prichádza posledný hlbší nádych. Odtiaľ vyráža The Path, ktorá dovtedajšiu cestu neuzatvára jednoduchým riešením. Pod krásnym povrchom sa skrýva mráz, za sterilnosťou nedokonalosť a vo vášni sa súčasne ozývajú život aj rana. Pod jesenným lístím sa predsa len vynára stopa cesty. Nie je to šťastný koniec, skôr poznanie, že človek neuniká z temnoty tým, že zmiznú všetky jeho tiene. Učí sa kráčať spolu s nimi.

Desať skladieb tak nerozpráva klasický príbeh s postavami a dejom, a predsa má svoj smer. Od úvodnej krízy vedie cez rozhodnutie, nový začiatok, vyčerpanie a sebaskúmanie až k hudbe ako oslobodzujúcej sile a potom cez búranie idolov k zložitejšiemu sebapoznaniu. Tri inštrumentálne skladby pritom narúšajú nadvládu slov. Možno práve preto názov albumu funguje na viacero spôsobov: vášeň nie je iba radosť. Je to sila, ktorá dokáže liečiť, ale môže zanechať aj ranu.

VII–VIII. Ozveny a nové výklady

VII. Prvé ohlasy

Najstaršia spoľahlivo datovaná stopa nie je hodnotením, ale prísľubom. Číslo Metal Breath z roku 1998 uvádza The Ultimate Passion medzi pripravovanými titulmi Metal Age a WAYD opisuje ako technicko-progresívny death metal z východného Slovenska. Je to len pár riadkov, napriek tomu prezrádzajú veľa: prívlastky technický a progresívny sa v dobovej komunikácii okolo albumu objavovali už vtedy, keď presné načasovanie vydania ešte nebolo uzavreté.

V marci 2001 publikoval Michal Frank rozsiahlejšiu recenziu albumu. Vnímal v ňom, že WAYD vedome narúša metalové šablóny a zaužívané postupy. Vyzdvihol ženský spev, klávesy, striedanie tvrdých gitár s jemnejšími pasážami aj inštrumentálne výkony hudobníkov. Krátke piesne nepovažoval za nedostatok, ale za zdroj dynamiky, a skladbu New Light pokladal za mimoriadne silnú. Táto recenzia je dôležitá, pretože sa nesnaží zaradiť album do dejín s odstupom desaťročí. Je k nemu stále blízko a zaznamenáva rozpaky i vzrušenie, ktoré dokázalo vyvolať ťažko zaraditeľné debutové CD.

V tom istom roku opísala slovenská metalová reportáž MUSIC EXTREME zvuk WAYD ako zmes technického death metalu, thrashu, progresívneho rocku, jazzu a melodických prvkov. Takéto pomenovanie kladie vedľa seba množstvo žánrových nálepiek, no práve to vystihuje podstatu: ani niekoľko rokov po vydaní sa album nedal odbiť jediným slovom.

Podľa vlastných spomienok kapely neboli ohlasy masové, ale prevažne priaznivé. V roku 2001 Kóša povedal, že sa nestretli s negatívnymi recenziami. Majer v roku 2003 spomínal pozitívne reakcie aj zo zahraničia a domnieval sa, že azda najlepšie o nich písali vo Francúzsku. Tieto francúzske materiály dnes v obraze do značnej miery chýbajú; možno sa zachovali v nedigitalizovaných fanzinoch, možno čakajú v stratených či zle indexovaných archívoch. Ich neprítomnosť patrí k príbehu rovnako ako to, čo sa zachovalo.

VIII. Keď minulosť začne vysvetľovať samu seba

V roku 2005 sa poľská recenzia pozrela na The Ultimate Passion už s väčším odstupom. Autor v Metal Centre považoval jednoduché označenie death metal za príliš úzke. Písal o rovnováhe death a thrash metalu, vysokej technickej úrovni, ženskom speve i jazzových a progresívnorockových farbách a pri porovnávaní spomenul Cynic, Sadist a Pestilence. Takéto paralely nedokazujú, že WAYD z týchto kapiel priamo vychádzal. Ukazujú skôr súradnice, pomocou ktorých sa zvonka dalo priblížiť to, čo slovenská štvorica robila.

V roku 2020 mapoval Invisible Oranges deathmetalovú minulosť celej krajiny. V tejto perspektíve sa WAYD stal jedným z obzvlášť zaujímavých príkladov slovenského technicko-progresívneho death metalu. The Ultimate Passion sa v porovnaní s neskoršími albumami javil ešte thrashovejší a priamočiarejší, zároveň však už naznačoval, ako s každým ďalším albumom silnela progresívna a experimentálna zložka. Tento neskorý pohľad sa prekvapivo približuje tomu, ako kapela sama rozpráva svoj príbeh: prvým CD sa hľadanie neskončilo, iba sa po prvý raz jasne ukázal jeho smer.

Najdôležitejšia veta sa však zachovala vo vlastnom spätnom pohľade kapely z roku 2004. Hudobníci povedali, že toto CD do istej miery určilo ich tvár. Netvrdili, že bolo dokonalé. Ani to, že už na ňom boli všetky neskoršie nápady hotové. V skutočnosti z ich slov cítiť opak: mali výhrady k produkcii a ani publikum ho nedokázalo okamžite ľahko prijať, napriek tomu sa práve na tejto nahrávke prvý raz spoznali.

IX. Dvere, ktoré zostali otvorené

Po The Ultimate Passion sa WAYD nevrátil späť, ale pokračoval po ceste, ktorú prvé CD otvorilo. Barriers z roku 2001 priniesol ešte širšiu inštrumentáciu. Okolo metalového jadra sa objavili saxofón, klávesy, perkusie, sample a hosťujúce vokály; spolupracovala aj Katarína Knechtová. Aj vydanie sprevádzali ťažkosti: plánovaná nemecká edícia sa naťahovala a napokon neuskutočnila, proces spomaľovali obal, lisovanie i vydavateľský harmonogram. Z hudobného hľadiska už však nešlo o otázku, či sa smú prekračovať hranice, ale kam až sa dá zájsť.

V období Decadance z roku 2003 kapela ešte otvorenejšie hovorila o jazze, avantgardnom myslení a improvizačných prvkoch. Ghostwalk v roku 2007 označil koniec dlhého prvého obdobia. Tvorivé jadro klasickej štvorice zostávalo prítomné, no životné okolnosti členov, práca v zahraničí a vzájomné vzdialenosti čoraz viac sťažovali sústavné fungovanie skupiny.

Potom nasledovalo dlhé ticho. Nie oficiálny rozpad, skôr hibernácia. Názov WAYD nezmizol, ale každodenný chod kapely sa prerušil. Okolo roku 2017 sa hudobníci v Prešove znovu postavili na pódium a postupne sa začali objavovať aj nové skladby. Walpurgas v roku 2022 naznačil, že návrat už nie je len pripomínaním minulosti. Medzitým po dlhom čase odišiel zakladajúci bubeník Braňo Kóša a nahradil ho Peter Jakubík, ktorý kapele už skôr pomáhal na koncertoch.

V roku 2024 dostalo demo Shape of Your Mind obnovené vydanie. Potom v roku 2025, osemnásť rokov po Ghostwalk, vyšiel Reinvent. Jeho názov je takmer príliš presný na to, aby na ňom nezáležalo: znovu vynájsť niečo a pritom zachovať základ. Hosťujúci hudobníci, dychové nástroje a klávesy boli opäť súčasťou hudobného vzorca. Dvere otvorené v časoch The Ultimate Passion sa teda nezavreli ani po desaťročiach.

Epilóg – Stopa cesty

The Ultimate Passion je dnes zároveň vzácnym fyzickým predmetom aj dostupnejšou digitálnou spomienkou. Čiernobiely booklet, desať skladieb, niekoľko dobových fotografií, katalógové číslo, rozdielne roky vydania a hŕstka zachovaných rozhovorov uchovávajú okamih, keď WAYD prvý raz na ploche celého albumu ukázal, že sa nechce podriadiť hraniciam nakresleným okolo seba.

Album nevznikol ako dokonalé dielo a ani kapela sa ho tak spätne nesnažila vykresliť. V pamäti zostali aj okolnosti nahrávania, obmedzenia produkcie a počiatočná neistota publika. Napriek tomu odtiaľ viedla cesta k otvorenejším aranžmánom Barriers, experimentom Decadance, ku Ghostwalk a po dlhom tichu až k Reinvent. Prvé CD nebolo uzavretým vyhlásením, ale akoby kapela sama sebe dovolila hľadať ďalej.

Azda preto zostáva názov taký silný. Najvyššia vášeň nie je označením štýlu. Nie je to thrash, death, progresívny metal ani jazz. V príbehu kapely je ňou skôr samotné hranie, nutkanie tvoriť a radosť z tvorby. Sila, ktorá vedie od piesní nahratých z rádia na kazety k prvému demu, od prešovského koncertného zážitku k hlohovskému štúdiu a potom celé desaťročia znovu a znovu privoláva tú istú otázku: kam ešte možno ísť ďalej?

Na konci The Path sa pod jesenným lístím objavuje stopa cesty. Tento obraz nesľubuje, že cesta bude vždy čistá a zreteľná. Iba to, že existuje. Taký je aj neskorší život prvého albumu WAYD: miestami skrytý, miestami sporný, miestami viditeľný iba na stránkach starých fanzinov. Stopa však zostala. A keď ju sledujeme, vrátime sa tam, kam na obale ukazoval smejúci sa klavirista: k hudbe, z ktorej sa na okamih môže stať sloboda.